Nebojte sa slobody!

Môj priateľ bol na dovolenke v Malajzii práve v čase, keď dovolenkovú destináciu a okolie zasiahla prívalová vlna tsunami. Býval v hoteli, ktorý bol plne zasiahnutý, našťastie na vyššom poschodí. Rozprával mi, čo sa dialo. Žiadne chaotické pobehovanie, žiadne nekončiace výkriky chaosu, žiadne rabovanie ani znásilňovanie. Iba spolupráca na odstraňovaní okamžitých škôd a pomoc potrebným. Sám mi popisoval, ako bol neskôr prekvapený, ako všetko bežalo ako na drôtikoch. Hovoril mi o vozoch ťahaných ťažnými zvieratami, na ktorých prišli domáci, ktorí pomáhali s hľadaním zranených. Ako sami dovolenkári vyťahovali mŕtvoly z obchodu, ktorý bol pod úrovňou zeme, ako sa ľudia organizovali a navzájom si pomáhali, ako štátne zložky prišli až deň po samotnej katastrofe, pričom ľudia boli dovtedy odkázaní na pomoc od domácich a pomoc tých šťastnejších tým menej šťastným. Ako ľudia za pár hodín zorganizovali a založili škôlku, kde si mohli vyplašení rodičia prísť po stratené deti. Jeho manželka bola jednou z krízových animátoriek.

Pozrite si nejaký katastrofický film. V drvivej väčšine prípadov vrcholní politici taja hroziace nebezpečenstvo v obave pred možným neporiadkom. A keď sa to ľudia dozvedia, nastane zhon, chaos, násilie, rabovanie. V jednom z filmov som videl ako výrastkovia rozbili výklad a kradnú veľkoplošný televízor. Zrejme si v zostávajúcej hodine pred pádom asteroidu chceli ešte pozrieť baseballový zápas. Nechceli byť s rodinu, nechceli počkať na koniec sveta v objatí s milovanými. Nie! Oni si chceli pozrieť nejaký prenos na veľkoplošnej obrazovke.

Zaujímavé, neuveriteľné a nezmyselné.

 Pred veľa rokmi som v rozhovore s mojim priateľom vyslovil názor, že historické filmy musia byť o vojnách a násilí, lebo by zrejme na film, kde sa dve hodiny orie, doja kravy, hrabe seno a sedí na priečelí so susedom v družnom rozhovore, nikto do kina nešiel.

Roky potom som sa dostal ku knihe  Nassima Nicholasa Taleba “Nasadiť vlastnú kožu“, kde píše, že napriek tomu, že ľudia hľadia v drvivej väčšine na históriu ako na dobu násilia popretkávanú mierom, je realita opačná. História bol mierový čas popretkávaný násilnými konfliktami. Navyše v úplne inej kvalite ako dnes.

Čo sa týka správ, tento pán povedal ešte nasledujúcu vetu: „Nie sme natoľko racionálni, aby sme sa mohli vystaviť denným správam.“

 Bol som možno na strednej škole, je to teda nejakých 35 rokov dozadu, keď som sa stal terčom zosmiešňovania preto, že som vyjadril názor, že ľudstvo je v podstate dobré a to, že viac počujeme o zle je preto, lebo zlo je oveľa hlučnejšie. Vtedajšia učiteľka mi odporučila aby som sa pozrel okolo seba a nežil v naivnom sne. Dodnes som však o tom presvedčený.

Čo je to v nás ľuďoch, že sami seba presviedčame o tom, akí sme zlí? Autor knihy „Ľudskosť“  Rutger Bregman to prirovnal k nocebu. (Nocebo je niečo ako placebo ale s opačnými účinkami. Teda pokiaľ človeku podáte cukrovú guličku ako liek, ktorý by mu mal pomôcť a on naozaj vyzdravie označuje sa to za placebo efekt, ak niekomu podáte cukrovú guličku ako liek, ktorý by mal pomôcť, ale budete ho upozorňovať, že bude mať veľa nežiaducich účinkov, môže tie účinky naozaj vyvolať a to je nocebo).

Sme neustále strašení, a strašiť sa necháme.

Neustále presviedčaní, že sme iba necitlivé sociopatické tvory. A za obrovskú silu človečenstva pokladám, že napriek všetkým tým presviedčaniam médiami, umením, politikmi, intelektuálmi sme naďalej zostali ľudskí. Nocebo (zatiaľ) nefunguje…

To, že správy nerobia nič iné, iba strašia je v poriadku. Je to ich práca a násilie, katastrofy a hrôzy sa lepšie predávajú.

To, že to robia politici je logické, lebo tým navodzujú zdanie, že ich spoločnosť potrebuje a oni predsa z toho žijú. Skutočnosť, ktorú ale pozorujeme vo vzácnych chvíľach krízy bez regulácii, môžeme vnímať, že je to s ľudstvom úplne, ale že úplne inak. V krízových chvíľach sa zrazu stávajú ľudskejší, vyjadrujú spolupatričnosť a ochotu pomôcť. Bez štvavého pôsobenia politikov, bez ich hlúpych regulácii sa ľudskosť prejaví v podstate ihneď.

Politik má tendenciu vykresľovať ľudí v krízových situáciách ako hyeny. Je to logický následok ich uvažovania. Politik je človek sledujúci svoje záujmy, ktoré majú negatívny dopad na spoločnosť. Po prvé je to jeho záujem, lebo z riešenia problémov, ktoré vytvorí, žije. Po druhé je to jeho nastavením, ktoré ho núti hodnotiť ľudí podľa seba. A keďže je sebecké hrabivé indivíduum je presvedčený, že aj ľudia sa budú správať ako on, a preto vidí chaos a zločin ihneď, ako prestane fungovať štát ako garant poriadku. (Tu odporúčam aj vynikajúce pojednanie „Not so wild wild west“, ktoré sa pozerá na dobu Divokého Západu na základe reálnych záznamov v kronikách. Po jeho prečítaní si určite mienku o Divokom Západe opravíte. Možno budete aj troška sklamaní, že romantika a rýchle kolty sú len výmyslom autora dobrodružných príbehov.)

24.decembra 1914 vyšli nemeckí vojaci, bojujúci proti armáde Britov a Francúzov, bez zbraní a vydali sa v ústrety protivníkovi. Tí najprv šokovaní z útoku počas Vianoc, rýchlo pochopili, o čo ide. O vianočné sviatky pokoja a mieru, kde sú si všetci ľudia bratia. Veliaci generáli museli pod hrozbou trestu smrti nahnať objímajúcich sa a plačúcich vojakov znepriatelených politikov štátov späť do zákopov, aby proti sebe bojovali.

Ako povedal John Adams, druhý prezident USA a „otec zakladateľ“: „Každý človek by bol tyranom, keby ním mohol byť.“ V podstate mi je tohto velikána ľúto, musel to byť ťažký život s týmto pohľadom na ľudstvo.

Aj preto som presvedčený, že Slobodný trh by sa vyvíjal inak, ako nám je prezentované.

 Ľudia sú ľudskí. Je to naša prirodzenosť.

Nebojte sa Slobody!

Poznámka na konci: Ak posudzujeme čin kohokoľvek, akože či bol dobrý alebo zlý, či bol nesebecký alebo sebecký, vždy si treba uvedomiť, že posudzujeme sekundárny dôsledok činu. Primárnou motiváciou akokoľvek posúdeného činu bude vždy sledovanie vlastného záujmu a preferencií.